Báseň Štefana Žáryho reagující na úmrtí Vítězslava Nezvala (6. dubna 1958).
Za Vítězslavom Nezvalom
/Štefan Žáry/
Báseň noci, tichú trasľavú báseň
vrýva smrť svojim neviditeľným hrotom
do klenby neba.
Je ticho, posledná tramvaj zmĺkla,
doznievajúc ako rosa
v studených zvonkoch hviezd.
On leží na plátne, nepopísanom hárku,
veľký, zamatový vták,
jeho dych nezamhlí zrkadlo
a jeho choré, synkopické srdce sa neozýva.
Tak umierajú veľkí,
kniežatá poézie,
v náručí svojich robotných synov,
keď dni sa dvíhajú ako žrde
a noci na nich trepocú sa ako vlajky.
Ustal pohyb hrude, len balvan čela svieti,
ten balvan,
spod ktorého vyvieralo stotisíc metafor,
ten kúzelnicky klobúk,
z ktorého vyčaril milión pestrých šatiek,
aby viali, ihrali vo vetre,
nie aby dávali zbohom.
Bol to strom plný piesne,
pieseň prúdila jeho konármi,
pieseň hniezdila v jeho náručí,
večermi vypustil roje svetlušiek,
ktoré sa usadzovali v oblokoch ľudských bytov
šírej slobodnej vlasti.
Bol ako strom, vedel sa zaťať v dňoch hnevu,
na jeho kmeni nabehli uzliny vzdoru;
neľutujúc živicu krvi
namáčal do nej pero,
vzoprel sa v koreňoch, slabý bol naňho uragán
Smrť, usadená v trójskom koni jeho srdca,
prišla si po neho nehrdinsky, ľstivo.
Básnik nenosí rád rovnošatu,
hoci je radový vojak.
A on, tribún poézie,
bránil jej miesto na priestranstve pod slnkom
suverénne ako naozajstné knieža.
Nebolo vášnivejšieho tribúna.
A teraz – keď jeho hlas zmĺkol –
sirota‑poézia,
kto sa ťa zastane?
Báseň noci, krutú, drásavú hranu
tikoce orloj nad onemelou dlažbou
starého mesta.
Už mŕtvy básnik na bielej plachte leží.
Je opäť deckom, kúpe sa v pene slnka.
A je deň púte, slávnosť robotných ľudí,
čuť verkeľ, kolotoč spieva,
vo vzduchu cítiť orgovánovú vôňu.
Starý pán Nezval, řidíci dedinskej školy,
volá na syna: Pojď, Slávku, koupíme perník
a shlédnem pantomimu!
Kyprie jar v moravskej vonnej hline,
vtláča sa do stebiel, vrie hlasne v úli srdca.
Volá ho: Ľahni,
poď a splyň s rodnou hrudou,
čo tak zázračného básnika vytvorila!
Budmerice, 7.–8. apríla 1958
ŽÁRY, Štefan. Za Vítězslavom Nezvalom. Kultúrny život. 1958, č. 16 (12. 4. 1958), s. 1.
Napsat komentář